22 – Zlaté staré časy.

Zlaté staré časy.

Keď dvetisícosemnástom,
voda bola „samorastom“,
studňa snáď na každom dvore
a pod zemou celé more,
autá sa ňou umývali
a tiež hovná splachovali.
Ak mal niekto depresie
z toho, kde to vlastne žije,
napustil si do pohody
plnú vaňu pitnej vody.

V naivite vtedy žili,
iste vôbec netušili,
v tom dvetisícosemnástom,
že raz bude vzácnym chlastom.

Záväzok si vtedy dali
aby ňou tak nemrhali:
„Je úlohou prioritnou
neplýtvať tou vodou pitnou.“

Tušil národ bohabojný
že kvôli nej budú vojny
a že veľmi krátko na to
bude drahšia ako zlato?

Odvtedy už prešli roky,
z našich riek sú kalné stoky
a hoci nič nezmenili,
svoj záväzok naplnili
– voda na ostrove Žitnom
dávno totiž nie je pitnou…

                                    7.6.2018