Neznáma návšteva.
Bol som vlastne celkom malý
keď sa ma rodičia vzdali,
vraj sú ešte veľmi mladí
– že hoci ma majú radi,
môj príchod bol nečakaný
a skrížil im všetky plány.
Radi by vraj cestovali,
krásy sveta spoznávali…
Uleteli do neznáma,
Sunar – to je moja mama.
Prichýlil ma detský domov
na izbe s poltuctom Rómov.
Vychovávateľky boli rôzne,
jedna správala sa hrozne,
ďalšia bola celkom milá,
iná s chuťou deti bila
– vždy, keď mala nočnú službu
plnila si dávnu túžbu.
Čísla pre mňa boli hračka
– rýchlejšie, než kalkulačka
vyrátal som odmocniny
len tak z hlavy – z frajeriny.
Poslali ma na učňovku
vraj aby som dáku stovku
na seba si privyrobil
a čo-to si nahonobil.
V osemnástich na ulici
spal som v parku pri stanici
a tam kdesi v tieni stromov
to bol môj trvalý domov,
prežíval som jak sa dalo
– jedla, pitia bolo málo…
Života čas hrozne letí,
teraz už mám vlastné deti,
snažím sa byť dobrým otcom,
dávam lásku mojim drobcom.
Raz v nedeľu dopoludnia
zanedbaní starší ľudia
zrazu u mňa zaklopali,
starú fotku ukázali,
a že vraj ja som ich syn,
nech sa o tom presvedčím.
Je tu zákon o rodine,
a aj deti sú povinné,
(nech sa niekde spýtať skúsim)
postarať sa o nich musím.
Zbytočne by som sa vadil,
právnik im to tak poradil,
protestovať síce môžem,
aj tak si však nepomôžem.
On to vidí celkom inak:
„Postarať sa musíš, synak,
hoc‘ ťa svetom iní viedli,
naň sme ťa však my priviedli.“
O troch grošoch stále húdli,
na jeden z nich pozabudli.
Pre mňa sú však celkom cudzí,
prišli až keď boli v núdzi,
kým oni si užívali,
ja som sa utápal v žiali.
Ako nazvať ten ich čin?
Do „úschovne batožín“
vtedy si ma odložili,
teraz mám byť na nich milý?
Hlúpy zákon o rodine
aj teraz je na príčine
– niekto iný nech sa zhostí
miesto štátu povinností…
21.4.2018