27 – Kapitánova spoveď

Kapitánova spoveď.

Od začiatku razím heslo:
„udržať si svoje kreslo.“
Okrem toho poviem vám
– ja radšej vždy vyčkávam,
nech vidím, čo vravia iní,
podľa toho svoje činy
opatrne prispôsobím,
(dáku dobu v tom už chodím).
Hoc’ ma majú za hlupáka,
byť pri moci, to ma láka.
Ak by som sa ja vzdal kresla
prestíž Slovenska by klesla.

Ťažké je byť takto šťastný,
nemať na nič názor vlastný.

Prečo do mňa stále kopú,
veď tu nechám dáku stopu:
napríklad tú Cigánku
žrať na schôdzi tatranku
nikto viac už neuvidí,
také niečo sa mi bridí.
Hoci sa mi preto smiali,
ja som bol však vytrvalý,
takže zákaz tatraniek
(jasne – okrem prestáviek)
jesť ústavným činiteľom
môžem nazvať svojim dielom.

A tá práca rigorózna
vôbec nie je taká hrozná,
čo proti nej majú zasa,
tá pred rokmi páčila sa.
Vsadím sa, že dozaista
je tá moja taká istá.
Hoci sú tam drobné zmeny,
splnila cieľ vytúžený
– stal sa zo mňa doktor práv,
nech je viacej takých hláv.

Treba ísť za svojím snom:
ja raz takto dostal som
do mikulášskej ponožky
kapitánske výložky
(taký postup nemá nik
– predtým som bol desiatnik,
poskočiť o osem tried
to sa nevidí tak hneď).
Odvtedy s nimi aj spávam,
vždy ich predtým vybozkavam.

Pri parlamentnom hromozvode
v nečase a nepohode,
keď sa blýska nad Tatrami,
môj hromozvod je tu s vami.
Chválili ho všetky správy
keď zachránil pol Bratislavy.
Zo skromnosti budem stručný,
že je taktiež multifunkčný:
tú ďalšiu funkciu majú
– vešať sa naň vlajky dajú..

Nevďačnosť však u nás vládne,
občas som už z toho na dne,
vraj národu za chrbátom
pchám sa kdesi ruským bratom.

Tak je už od praveku,
že nik nedá človeku
ako človek človeku…

8.11.2019

***
Pán kapitán je nevyčerpateľná
studnica múdrosti, vyhradzujem
si preto právo na priebežné
dopĺňanie veršíkov…

26 – Trest za dôchodok

Trest za dôchodok.

Tak som sa raz unavený
vracal domov z nočnej zmeny.
Keďže som po šesťdesiatke,
rozhodnutie bolo krátke:
vyše štyri desaťročia
na zmeny už hádam stačia,
vychutnám si lahôdku
predčasného dôchodku.
(odporúčam pozrieť zas
môj názor na letný čas).

Inak to však vidí štát,
chce ma za to potrestať:
prvýkrát ma potrestal,
keď osminu z dôchodku vzal.

Fenol? Benzén? Sírovodík?
Sľúbili, že dáky bodík
do dôchodku za to bude.
No na našej rodnej hrude
klamú, až sa z huby práši
zrušili to papaláši.

Pred časom vymyslel Kaník,
že aj jednonohý baník
nemusí byť na podpore,
nech pracuje niekde hore,
veď čo ak niekde náhodou
je jedna noha výhodou
(kratšia napríklad sa hodí
tomu, kto umýva schody).
Hoc’ to bolo očividné,
aj tak im vzal invalidné.

Ešte treba fintou dákou
odradiť aj „predčasňákov“.
Hoci ešte nie je zima,
v poisťovni schladili ma:
Fenol? Benzén? Sírovodík?
Nedali mi žiaden bodík,
bonus za to – to vraj zasa
nám predčasným neráta sa
(zázračne sa mi v tej chvíli,
pľúca asi vyčistili).

Bezočivosť z mojej strany
už rozpočet bol vyrátaný:
pripravený na balíčky,
na príspevky pre mamičky,
taktiež deťom na obedy,…
a ja prídem práve vtedy.

Šéf odborov, čo robíte,
zdvihnite tie svoje rite:
dvakrát trestať za to isté
zdá sa vám to celkom čisté?
Kto sa celý život fláka
nemá údel „predčasňáka“.
Zostarnú aj príživníci
žobrajúci na ulici,
vyvreskujú, popíjajú,
im z dôchodku nestŕhajú.
Tí však nie sú unavení,
nepracujú na tri zmeny…

20.10.2019


25 – Me too.

Me too.

Pápež vraví previnilo:
„Me too aj nás navštívilo,
snáď to cirkvi prepáčite,
hriechy kňazom odpustíte.“

Muž s mužom sa v chrámoch pária
a zbožne sa pri tom tvária,
o manželstve chcú však kázať,
no z ich úst je to len fráza.

Prečo mnohí z týchto tvorov
idú radšej do kláštorov?
Lepšie sa tam zverstvá taja
keď súložia muži dvaja,
ľahšie sa tam budú skrývať,
miništrantov zneužívať,
ich mäsko im viacej chutí.
Do záhuby svet sa rúti!

Jeden známy o nich tvrdí
že pička im asi smrdí,
ženy sa im zrejme hnusia,
hoci jednu strpieť musia.
Aj o tej však radšej vravia
že jej vstúpil do pohlavia
a oplodnil ju duch svätý.
Nebol tam aj niekto tretí…?

Podľa nich sú ženy hriešne.
Bolo by to celkom smiešne,
oni to však myslia vážne,
vraj sú to diablove kňažné.
Nevedia sa zbaviť hnevu
že sú trestaní za Evu,
za jeden hriech našej mamy:
stále majú pred očami
jak Adamovi ponúka
z červivého jablka.

V cirkvi – klube vyvolených,
v nej je miesto iba pre nich,
nestrpia tam žiadnu ženu
(isto hriechom nakazenú),
v kláštore nech iba slúži,
pri moci majú byť muži…

                                            14.9.2018

24 – Timur a jeho družina.

Timur a jeho družina.

V krajine, kde pijú vodku
od Krymu až po Čukotku,
nápoj, ktorý spája masy,
zakázať by netrúfal si
ani hrozný Ivan cár.
Vždy sa stretne bratov pár,
aby čo-to oslávili,
pri garmoške zanôtili.

Možno mnohí neviete,
hneď je “veľmoc” na svete,
ak sa stretnú milióny
v národe, ktorý má sklony
(ako sa v ich génoch píše)
zväčšovať vplyv svojej ríše.
Národ síce hladuje,
ale “veľmoc” – tá tu je,
aj keď bude holá riť,
na zbrojenie musí byť.
Rubeľ k rubľu, budú kapce,
za mocou sa stále chapce,
ešte že je plyn a ropa,
takže všade je ich stopa.

Štát si tak naplní vačky,
aby bolo na stíhačky
zakúpené z prvej ruky,
na obranu vlasti buky:
do lietadla z Malajzie
na zakrytie anexie.

Doba stále nie je iná:
ako v čase Rasputina,
tak aj v toho bez toho “Ras”
rozhodujúci tu majú hlas
intrigy a hrubá sila,
veď tá národ “preslávila”.
Ako inde vlastnia chatu,
občan je tu majetkom štátu.

Timurovci neváhajú,
keď treba, vždy pomáhajú
– pošlú tanky, guľomety,
zbraní majú ako smetí,
z tradície pri tom trošku
zas zahrajú na garmošku.

Podobne si takto raz
vzali na mušku aj nás:
spriatelené armády
vzali nás do parády.

No a teraz, na výročie
(veď je to už polstoročie)
zachcelo sa zväzáčikom
poďakovať zachvatčikom.

Hlavne jeden žiari blahom,
nazvime ho trebárs Blahom,
samozrejme, jasná vec,
nie je to ten poslanec,
je to kvôli rýmu iba
(dúfam, že to nie je chyba),
a na čele s agilným Blahom
vzdávajú hold vlastne vrahom.

Zažili to otec, mať,
tiež si to chce vyskúšať,
veď to pozná iba z fotiek:
rachot pásov maringotiek
(chcel by pri tom vedieť hlavne
– naozaj majú aj hlavne?
Klame Bielikova fotka?),
ako chutí ruská vodka,
zatancovať pri častuške,
obstojí aj v takej skúške?
Než by však šiel žiť on tam,
na tankoch ich pozve k nám.

Nech ten sopliak vráti školné,
keď priateľstvo nerozborné
s tou krajinou presadzuje,
a pre takých ľudí tu je
(nič ich totiž nenapraví),
výstižne sa takým vraví:
“užitoční idioti”
(a verím, že nie ste proti).

Ďalší im dal zasa darček,
kvôli rýmu bude Marček,
(taktiež si to nezameňte
– to nie je ten v parlamente),
aj ten stvára pekné kúsky
– vyhlásil, že Krym je ruský.

Podobného sme tu mali
čo sa na záchrancov hrali,
a odvtedy tento Vasil
biľag so sebou si nosil
– verili aj neveriaci
že poslal list pozývací,
hoci sa to poprieť snažil,
hanebne svoj život dožil:
pod Slavínom – tam, kde býval,
pred ľuďmi sa v dome skrýval…

Teraz máme ďalších tĺkov
čo vítajú Nočných vlkov…

                                                4.8.2018

23 – Posun času.

Posun času.

Na ulici koncom marca
stretol som mladého „starca“
– jeden sused z nášho vchodu,
bolo vidieť nepohodu,
spoznal som hneď podľa hlasu,
že trpí posunom času,
od zlosti bol nepríčetný:
„Nech už zrušia ten čas letný.“
Strhaný bol, bledý v tvári,
pýtam sa ho – jak sa darí?

„Ani nevrav“- ticho riekol,
zničený sa ledva vliekol,
týždeň že ho bolí hlava
a dlho sa spamätáva.

Asi ti to bude divné,
všetko je však relatívne:
my robíme dvanásť hodín,
narušený je chod rodín,
ranná, nočná, dva dni voľno,
to býva aj mne nevoľno,
po nočnej vždy pol dňa prespím,
tiež mi potom v hlave treští.
O hodinu dvakrát za rok?
Na také ja nemám nárok:
obdeň nám čas posúva sa
vždy o dvanásť hodín zasa.

„A kto ťa tak núti robiť,
lepšie je len ráno chodiť,
tak si sa mal lepšie učiť.“
(Chcel som ho v tej chvíli mučiť).
Nemám síce diplomovku,
v škole občas dáku štvorku,
teraz šliapol celkom vedľa,
únava ho k tomu viedla.

Tebe musí dobre hrabať,
aj to treba vykonávať,
každú prácu predsa treba,
nesmieš vidieť iba seba.

Ficov dvojník zváral plasty,
čítali sme potom žvásty,
aké je to prenáročné
robiť tieto zmeny nočné,
sľuboval, koľko len vládal,
vraj to splní ďalšia vláda.

Práca v noci život skráti
a zdravím sa za ňu platí,
urobte už za tým bodku
– pusťte nás skôr do dôchodku,
nechceme do smrti slúžiť,
aj my si ho chceme užiť,
ako iste mnohí viete,
tak je to v civilizovanom svete…

                                            22.6.2018

22 – Zlaté staré časy.

Zlaté staré časy.

Keď dvetisícosemnástom,
voda bola “samorastom”,
studňa snáď na každom dvore
a pod zemou celé more,
autá sa ňou umývali
a tiež hovná splachovali.
Ak mal niekto depresie
z toho, kde to vlastne žije,
napustil si do pohody
plnú vaňu pitnej vody.

V naivite vtedy žili,
iste vôbec netušili,
v tom dvetisícosemnástom,
že raz bude vzácnym chlastom.

Záväzok si vtedy dali
aby ňou tak nemrhali:
“Je úlohou prioritnou
neplýtvať tou vodou pitnou.”

Tušil národ bohabojný
že kvôli nej budú vojny
a že veľmi krátko na to
bude drahšia ako zlato?

Odvtedy už prešli roky,
z našich riek sú kalné stoky
a hoci nič nezmenili,
svoj záväzok naplnili
– voda na ostrove Žitnom
dávno totiž nie je pitnou…

                                    7.6.2018

21 – Hovädo.

Hovädo.

…takže mu to je vraj ľúto?
Kto však videl jeho útok,
ak len nie je jeho brat,
uzná, že to nebol skrat:
jak Tarzan nad porazeným
selfíčko si so zraneným
s vyloženou nohou spravil,
aby sa ním potom chválil.

Nemal šancu Filipínec
na ten polmetrový límec
– hrubokrké hlavohrude,
to tu asi stále bude.
Ani Hamšík nemá kopy
ako títo ľudoopi,
bagandžou do hlavy je in
a najlepšie bezbranným.
Tieto nabúchané tvory
majú predsa veľké vzory:
aj policajti pri “zásahu”
raz preukázali “odvahu”,
šoférku keď dokopali,
dokonca si nahrávali.

Zložíme sa všetci čestne
pozostalým na bolestné,
ďalšie roky potom zase
to hovädo živiť v base.
Pripadá mi trochu z cesty
takýto liek od bolesti,
prichádzam s návrhom malým
– jeho dajme pozostalým…

                                    5.6.2018

20 – V srdci Európy.

V srdci Európy.

Ešte si nik nedovolil
novinárke zhabať mobil.
V srdci Európy sme boli
(aspoň tak to učia školy).
Kardiológ teraz hľadá
kde sa asi stala zrada,
a potichu smutne vraví:
„Toto nie sú dobré správy.“
Všetky komory otvoril,
nikde nás však nevysnoril.
Gynekológ revír prešiel,
tiež napodiv nič nenašiel,
ich kolega zbadal potom
kúsok odtiaľ rektoskopom
zahanbené skromne v kúte
aj Slovensko rozkradnuté.

Na čo mám byť vlastne hrdý?
Veď tu stále niečo smrdí,
zatiaľ síce iba skrytá,
však budúca totalita.
To je možné iba tuná,
ak nerátam Kim Čong-una,
len u nás sa môže stať
– novinárke mobil vziať…

                                20.5.2018

19 – Neznáma návšteva.

Neznáma návšteva.

Bol som vlastne celkom malý
keď sa ma rodičia vzdali,
vraj sú ešte veľmi mladí
– že hoci ma majú radi,
môj príchod bol nečakaný
a skrížil im všetky plány.
Radi by vraj cestovali,
krásy sveta spoznávali…
Uleteli do neznáma,
Sunar – to je moja mama.
Prichýlil ma detský domov
na izbe s poltuctom Rómov.
Vychovávateľky boli rôzne,
jedna správala sa hrozne,
ďalšia bola celkom milá,
iná s chuťou deti bila
– vždy, keď mala nočnú službu
plnila si dávnu túžbu.

Čísla pre mňa boli hračka
– rýchlejšie, než kalkulačka
vyrátal som odmocniny
len tak z hlavy – z frajeriny.
Poslali ma na učňovku
vraj aby som dáku stovku
na seba si privyrobil
a čo-to si nahonobil.

V osemnástich na ulici
spal som v parku pri stanici
a tam kdesi v tieni stromov
to bol môj trvalý domov,
prežíval som jak sa dalo
– jedla, pitia bolo málo…

Života čas hrozne letí,
teraz už mám vlastné deti,
snažím sa byť dobrým otcom,
dávam lásku mojim drobcom.

Raz v nedeľu dopoludnia
zanedbaní starší ľudia
zrazu u mňa zaklopali,
starú fotku ukázali,
a že vraj ja som ich syn,
nech sa o tom presvedčím.
Je tu zákon o rodine,
a aj deti sú povinné,
(nech sa niekde spýtať skúsim)
postarať sa o nich musím.
Zbytočne by som sa vadil,
právnik im to tak poradil,
protestovať síce môžem,
aj tak si však nepomôžem.
On to vidí celkom inak:
“Postarať sa musíš, synak,
hoc’ ťa svetom iní viedli,
naň sme ťa však my priviedli.”

O troch grošoch stále húdli,
na jeden z nich pozabudli.
Pre mňa sú však celkom cudzí,
prišli až keď boli v núdzi,
kým oni si užívali,
ja som sa utápal v žiali.
Ako nazvať ten ich čin?
Do “úschovne batožín”
vtedy si ma odložili,
teraz mám byť na nich milý?

Hlúpy zákon o rodine
aj teraz je na príčine
– niekto iný nech sa zhostí
miesto štátu povinností…

                                    21.4.2018

18 – Ako sa (ne)stať prezidentom.

Ako sa (ne)stať prezidentom.

Istý vplyvný muž si zmyslel,
že sa bude držať čísiel:
tretie kreslo pre Smer získať,
opozícia si môže pískať.
Šéf parlamentu už je ich,
hoc’ bez zásad morálnych,
aj premiér je celkom istý,
ani ten však nie je čistý.
Aká by to bola renta
mať aj kreslo prezidenta.
Do všetkých tých troch si sadnúť,
to by bola radosť vládnuť.

Voloďa je vzorom asi
pre neho na večné časy,
majme sa však na pozore,
jeho myslenie je choré.

Aj keď džudo neovláda,
s poisťovňami sa háda
(robiac kliky na kameru
chce naznačiť silu Smeru),
rozdá si to s nimi rád
– nie je to ich kamarát.
Čo na tom, že o tri roky
na tie jeho chybné kroky
budeme sa všetci skladať
ako len budeme vládať.

Odvahou však nevyniká
– novičok na protivníka,
nech sa akokoľvek snaží,
použiť sa neodváži.
Nábojnice – to je iné,
zaslúžia si to tie svine
– novinárov nemá v láske
a po každej ich otázke
berie si ich do papule,
ten chlap asi nemá gule:
ako stará zlostná baba
čo sa stále s niekym háda,
neprekoná ho v tom nik,
v hádaní je preborník
(aj teraz, po smrti Pašku
spravil z toho riadnu frašku:
všetci obrátili list,
iba on sial nenávisť).

Koňom pre istotu zasa
z veľkej diaľky vyhýba sa,
behaním si nohy derie,
keď ochranku k hrádzi berie.
Predsa – sú to veľké tvory,
radšej slečne Troška dvorí.

Nesadne si do stíhačky,
sú tam samé divné páčky,
hlava sa mu z toho krúti,
nik ho k tomu neprinúti.
Kašle on na také body,
radšej protivníka zhodí
– neodpustí si monológ
tvrdiac, že je scientológ.

Vlastne ani hokej nehrá,
aj tam hrozí dáka prehra,
také niečo nedokáže
– polená pod nohy hádže,
používa slovo česť
len v spojení:”Práci česť.”

Nanajvýš tak niekde k moru
vyloviť starú amforu,
aj tým získa dva-tri body
a vo voľbách sa to hodí.
Dáky Erik mu však radí:
aj tí novinárski smradi
iste sa tam budú motať
a fotiť ťa spoza plota.

Situácia je už dnes iná
– prisahal na zdravie syna,
ten však toho nasľuboval,
kto už by mu dôveroval,
hoc’ pri jeho charaktere
už to nie je o dôvere…

                                     11.4.2018