Ikarov pád.
Ten kôň už síce skapína,
stále však svaly napína,
stále chce byť alfa-samcom
a ukázať tým nevzdelancom,
že on jediný je vyvolený
priviesť svetu veľké zmeny.
Viac-menej je stroskotanec,
no stále skúša dáky tanec,
jeho tance však vyšli z módy
a dnes to už inak chodí,
ešte si chvíľu zakrepčí
a potom ticho, bez rečí
aj vo vnútri vlastného hnutia
raz upadne do zabudnutia,
ďakovať bude osudu,
ak viac ho spomínať nebudú.
Ten kôň už kope, skapína,
a jeho hviezda zhasína,
veď vytiahli ho zo záprahu
a jeho hlas už nemá váhu.
Preč sú tie časy, keď v čele stál,
to v orchestri prvé husle hral,
a oddaní sa bili do hrude:
„Áno, šéfe, tak bude.“
Úctu si treba zaslúžiť,
to by však musel inak žiť.
Do mŕtvych kopať sa nepatrí,
on sa však vždy s každým rozbratrí,
veď k opozícii bol hrubý,
aj na novinárov ceril zuby
a pri stretnutí s nimi vždycky
reagoval cholericky.
Aj odísť treba vedieť so cťou
a zmieriť sa s budúcnosťou,
nech v dobrom sa naňho spomína,
že prispel troškou do mlyna…
1.4.2018