Siroty na priechode.
Jeden výrok sa mi páči:
„Stretnúť človeka – to stačí.“
Autor žil na pustatine,
moje poznatky sú iné,
myslím na to v každom čase
cez priechod keď idem zase,
oproti mne ľudí masa,
v prostred cesty zrážame sa,
a v ich očiach veta skrytá:
veď už nie je totalita,
v dnešnej dobe, ako vieme,
môžeme ísť kadiaľ chceme.
Keď sme boli malé deti
(bože, ako ten čas letí),
učili nás naše mamy
že na svete nie sme sami,
musíme sa prispôsobiť:
cez priechod len vpravo chodiť,
vzájomne sa rešpektovať,
aj inak sa slušne chovať,
vždy sa riadiť pravidlami,
nie sme predsa teliatkami…
Cestičku si cez dav kliesnim,
uhýbam pred davom besným,
iste im chýbali mamy,
vyrastali celkom sami…
Pozerám na tie siroty
čo mi kráčajú oproti,
idú ako tie teliatka,
milé, no hlúpe zvieratká.
Kostrov veršík sa mi páči:
„Stretnúť človeka – to stačí.“
Pridá mi však na pohode,
ak to nie je na priechode.
2018