21 – Hovädo.

Hovädo.

…takže mu to je vraj ľúto?
Kto však videl jeho útok,
ak len nie je jeho brat,
uzná, že to nebol skrat:
jak Tarzan nad porazeným
selfíčko si so zraneným
s vyloženou nohou spravil,
aby sa ním potom chválil.

Nemal šancu Filipínec
na ten polmetrový límec
– hrubokrké hlavohrude,
to tu asi stále bude.
Ani Hamšík nemá kopy
ako títo ľudoopi,
bagandžou do hlavy je in
a najlepšie bezbranným.
Tieto nabúchané tvory
majú predsa veľké vzory:
aj policajti pri “zásahu”
raz preukázali “odvahu”,
šoférku keď dokopali,
dokonca si nahrávali.

Zložíme sa všetci čestne
pozostalým na bolestné,
ďalšie roky potom zase
to hovädo živiť v base.
Pripadá mi trochu z cesty
takýto liek od bolesti,
prichádzam s návrhom malým
– jeho dajme pozostalým…

                                    5.6.2018

20 – V srdci Európy.

V srdci Európy.

Ešte si nik nedovolil
novinárke zhabať mobil.
V srdci Európy sme boli
(aspoň tak to učia školy).
Kardiológ teraz hľadá
kde sa asi stala zrada,
a potichu smutne vraví:
„Toto nie sú dobré správy.“
Všetky komory otvoril,
nikde nás však nevysnoril.
Gynekológ revír prešiel,
tiež napodiv nič nenašiel,
ich kolega zbadal potom
kúsok odtiaľ rektoskopom
zahanbené skromne v kúte
aj Slovensko rozkradnuté.

Na čo mám byť vlastne hrdý?
Veď tu stále niečo smrdí,
zatiaľ síce iba skrytá,
však budúca totalita.
To je možné iba tuná,
ak nerátam Kim Čong-una,
len u nás sa môže stať
– novinárke mobil vziať…

                                20.5.2018

19 – Neznáma návšteva.

Neznáma návšteva.

Bol som vlastne celkom malý
keď sa ma rodičia vzdali,
vraj sú ešte veľmi mladí
– že hoci ma majú radi,
môj príchod bol nečakaný
a skrížil im všetky plány.
Radi by vraj cestovali,
krásy sveta spoznávali…
Uleteli do neznáma,
Sunar – to je moja mama.
Prichýlil ma detský domov
na izbe s poltuctom Rómov.
Vychovávateľky boli rôzne,
jedna správala sa hrozne,
ďalšia bola celkom milá,
iná s chuťou deti bila
– vždy, keď mala nočnú službu
plnila si dávnu túžbu.

Čísla pre mňa boli hračka
– rýchlejšie, než kalkulačka
vyrátal som odmocniny
len tak z hlavy – z frajeriny.
Poslali ma na učňovku
vraj aby som dáku stovku
na seba si privyrobil
a čo-to si nahonobil.

V osemnástich na ulici
spal som v parku pri stanici
a tam kdesi v tieni stromov
to bol môj trvalý domov,
prežíval som jak sa dalo
– jedla, pitia bolo málo…

Života čas hrozne letí,
teraz už mám vlastné deti,
snažím sa byť dobrým otcom,
dávam lásku mojim drobcom.

Raz v nedeľu dopoludnia
zanedbaní starší ľudia
zrazu u mňa zaklopali,
starú fotku ukázali,
a že vraj ja som ich syn,
nech sa o tom presvedčím.
Je tu zákon o rodine,
a aj deti sú povinné,
(nech sa niekde spýtať skúsim)
postarať sa o nich musím.
Zbytočne by som sa vadil,
právnik im to tak poradil,
protestovať síce môžem,
aj tak si však nepomôžem.
On to vidí celkom inak:
“Postarať sa musíš, synak,
hoc’ ťa svetom iní viedli,
naň sme ťa však my priviedli.”

O troch grošoch stále húdli,
na jeden z nich pozabudli.
Pre mňa sú však celkom cudzí,
prišli až keď boli v núdzi,
kým oni si užívali,
ja som sa utápal v žiali.
Ako nazvať ten ich čin?
Do “úschovne batožín”
vtedy si ma odložili,
teraz mám byť na nich milý?

Hlúpy zákon o rodine
aj teraz je na príčine
– niekto iný nech sa zhostí
miesto štátu povinností…

                                    21.4.2018

18 – Ako sa (ne)stať prezidentom.

Ako sa (ne)stať prezidentom.

Istý vplyvný muž si zmyslel,
že sa bude držať čísiel:
tretie kreslo pre Smer získať,
opozícia si môže pískať.
Šéf parlamentu už je ich,
hoc’ bez zásad morálnych,
aj premiér je celkom istý,
ani ten však nie je čistý.
Aká by to bola renta
mať aj kreslo prezidenta.
Do všetkých tých troch si sadnúť,
to by bola radosť vládnuť.

Voloďa je vzorom asi
pre neho na večné časy,
majme sa však na pozore,
jeho myslenie je choré.

Aj keď džudo neovláda,
s poisťovňami sa háda
(robiac kliky na kameru
chce naznačiť silu Smeru),
rozdá si to s nimi rád
– nie je to ich kamarát.
Čo na tom, že o tri roky
na tie jeho chybné kroky
budeme sa všetci skladať
ako len budeme vládať.

Odvahou však nevyniká
– novičok na protivníka,
nech sa akokoľvek snaží,
použiť sa neodváži.
Nábojnice – to je iné,
zaslúžia si to tie svine
– novinárov nemá v láske
a po každej ich otázke
berie si ich do papule,
ten chlap asi nemá gule:
ako stará zlostná baba
čo sa stále s niekym háda,
neprekoná ho v tom nik,
v hádaní je preborník
(aj teraz, po smrti Pašku
spravil z toho riadnu frašku:
všetci obrátili list,
iba on sial nenávisť).

Koňom pre istotu zasa
z veľkej diaľky vyhýba sa,
behaním si nohy derie,
keď ochranku k hrádzi berie.
Predsa – sú to veľké tvory,
radšej slečne Troška dvorí.

Nesadne si do stíhačky,
sú tam samé divné páčky,
hlava sa mu z toho krúti,
nik ho k tomu neprinúti.
Kašle on na také body,
radšej protivníka zhodí
– neodpustí si monológ
tvrdiac, že je scientológ.

Vlastne ani hokej nehrá,
aj tam hrozí dáka prehra,
také niečo nedokáže
– polená pod nohy hádže,
používa slovo česť
len v spojení:”Práci česť.”

Nanajvýš tak niekde k moru
vyloviť starú amforu,
aj tým získa dva-tri body
a vo voľbách sa to hodí.
Dáky Erik mu však radí:
aj tí novinárski smradi
iste sa tam budú motať
a fotiť ťa spoza plota.

Situácia je už dnes iná
– prisahal na zdravie syna,
ten však toho nasľuboval,
kto už by mu dôveroval,
hoc’ pri jeho charaktere
už to nie je o dôvere…

                                     11.4.2018

17 – Ikarov pád.

Ikarov pád.

Ten kôň už síce skapína,
stále však svaly napína,
stále chce byť alfa-samcom
a ukázať tým nevzdelancom,
že on jediný je vyvolený
priviesť svetu veľké zmeny.

Viac-menej je stroskotanec,
no stále skúša dáky tanec,
jeho tance však vyšli z módy
a dnes to už inak chodí,
ešte si chvíľu zakrepčí
a potom ticho, bez rečí
aj vo vnútri vlastného hnutia
raz upadne do zabudnutia,
ďakovať bude osudu,
ak viac ho spomínať nebudú.

Ten kôň už kope, skapína,
a jeho hviezda zhasína,
veď vytiahli ho zo záprahu
a jeho hlas už nemá váhu.
Preč sú tie časy, keď v čele stál,
to v orchestri prvé husle hral,
a oddaní sa bili do hrude:
“Áno, šéfe, tak bude.”

Úctu si treba zaslúžiť,
to by však musel inak žiť.
Do mŕtvych kopať sa nepatrí,
on sa však vždy s každým rozbratrí,
veď k opozícii bol hrubý,
aj na novinárov ceril zuby
a pri stretnutí s nimi vždycky
reagoval cholericky.

Aj odísť treba vedieť so cťou
a zmieriť sa s budúcnosťou,
nech v dobrom sa naňho spomína,
že prispel troškou do mlyna…

                                                 1.4.2018

16 – Dôvera vláde.

Dôvera vláde.

Zúčastnili sa na zrade
keď dali dôveru vláde,
dá sa to nazvať zločinom
no a preto tým činom
iba tovar sa z nich stal,
uložený na regál,
(hoc’ namiesto na policiach
v parlamentných sú laviciach).
Vedľa názvu vyníma sa
aj hodnota v eurách zasa,
stali sa z nich iba veci
položené na polici.

Za koľko sa zapredali,
vari sa im ich plat máli?
Aká je vlastne ich cena?
Mnoho z nich tušenie nemá.

Zvážte zmysel svojich krokov:
o dvadsať či tridsať rokov
možno už tu nebudete,
stále však na tomto svete
(snáď kontrolka vám zasvieti)
budú vaši vnuci, deti,
pchali ste sa do análov
– budú chodiť po kanáloch?
Nevypnú hruď – to bol môj dedo
– nik nechváli sa rodinným vredom…

Bolo im to vlastne treba?
Nech sa každý spýta seba…

                                          27.3.2018

15 – Zmluva s diablom.

Zmluva s diablom.

Pred voľbami v jednej strane
radili sa, kde vziať na ne
a nehľadiac na únavu,
šéf použil vlastnú hlavu,
keď v tom istom okamžiku,
znenazdajky a bez kriku
zjavil sa, jak býva zvykom,
pán v kravate a s kufríkom.
V čiernom saku, smrdel sírou,
a náhodou číro-čírou
jednou nohou trochu kríval,
snáď v topánke niečo skrýval.
Také heslo majú vraj:
„Kde treba, tam pomáhaj.“
Mával pri tom dákym listom,
že chcú pomôcť „startupistom“:
„Ušľachtilé ciele máte,
marketing však nepoznáte,
najlepšie to len my vieme,
a radi vám pomôžeme.“

Tak s tým listom ticho spolu
pri Cole si sadli k stolu,
zmluvu o tom podpísali,
rukami si potriasali.

A po voľbách na Súmračnej,
v nálade už všetci značnej,
keď oslavy vrcholili,
tancovali, jedli, pili,
vo veselom tom virvare
v sírnom zjavil sa opare
chlapík v čiernom, v ruke s listom,
na premiéra kýval prstom,
nastal čas, tak už sa vrátil,
aby mu ten svoj dlh splatil.

„Tak – teraz ste prví v cieli
a za pomoc by sme chceli:
podľa dávno vžitých noriem
budeš robiť, čo ti poviem.“

Premiérovi sánka klesla,
keď si pýtal štyri kreslá,
k tomu dáke dotácie,
a spýtal sa, kde to žije:
„Vo svete to už tak chodí
– každému, čo sa mu hodí,
podelíme sa o klientov,
umlčíme oponentov.
Vtedy ste sa zaviazali
a aj krvou podpísali.
Teraz už niet cesty späť,
ten sľub treba splniť hneď.
Čas je pre nás príliš vzácny,
ale ak ste nebojácni,
máme na vás rôzne páky:
nebudú už zdarma vlaky,
balíčky sa raz-dva minú,
aj ty vyjdeš na mizinu…

Inak budem zhovievavý
– môžeš robiť, čo ťa baví:
bývanie ti zabezpečím,
poteším ťa rád kadečím,
postarám sa o milenku,
aj luxusnú dovolenku,…“

Aké z toho poučenie?
Občas treba povedať: „Nie“,
nevidieť len benefity,
môže v tom byť „háčik“ skrytý.

Pomohla mu voľba šťastná
– krv nebola jeho vlastná…

                                22.3.2018

14 – V bábkovom divadle.

V bábkovom divadle.

Neviem už, čo mi napadlo
z detstva bábkové divadlo,
sledujúc dianie týchto dní,
dúfajúc, že sa zvolební.
Hľa – aká tu paralela,
keď sa vonku strhla mela
a vyšli tam ľudí rady
na námestia, pred úrady,
bábky začali sa hýbať,
nikto nesmel pri tom chýbať.
Režiséri dobre vedia,
ktorú bábku do popredia,
ktorej stačí prezliecť šaty
– ešte sa inde oplatí.

Z chlieva pána Augiáša
hnoj chcú takto povynášať
tí, čo ho tam narobili.
To aby sme uverili?!
Nepriznajú svoju vinu,
že tam kryli zlodejinu,
oni vraj len dobre chceli
a o ničom nevedeli,
hlavná bábka to tak tvrdí,
niečo tu však riadne smrdí.

To je azda len zlý sen
čo vraví ten „Andersen“,
veď aj u nás na dedine
– či niekomu sliepka zhynie,
chlapec dáku devu zbuchne,
každý vie, kde sa čo šuchne.

V tom prípade natíska sa
otázka tu iná zasa:
ak sú hluchí, slepí teda,
bude nám tam takých treba?
Celý svet sa tomu smeje
– nevedeli, čo sa deje.

No a celkom dozaista
ten zelený futbalista,
Pele, či jak sa to volá,
tiež je bábkou niekde zhora.
Nedá sa tu očakávať,
že sa bude inak správať,
nedá gól do vlastnej brány,
natoľko je zabehaný,
dostal riadne inštrukcie:
kedy – áno, kedy – nie.
On tam nemá góly dávať,
iba vstupné vyberávať,
chlieb a hry má zabezpečiť,
to divákom bude stačiť
aby od šťastia plakali
a samozrejme – tlieskali.

                                  23.3.2018

 

13 – Hra so slovíčkami.

Hra so slovíčkami.

Milé dámy, milí páni,
pohrám sa so slovíčkami.
Vraví sa, že vláda vládne
a na nás to presne sadne.
Čo znamená výraz „vláda“,
zatiaľ stále márne hľadám.
Vládli predsa páni z hradu,
dnes však nie sú pre parádu,
mnoho z nich to iste raní,
no platení sú z našich daní,
sú to naši zamestnanci,
a aby z nich neboli štvanci,
zaslúžia si vlastné odbory,
tie nám nech lížu otvory:
„Súdiť, či sa nám oplatí,
aby sme im zdvihli platy,
prípadne ich vymeníme,
jedno je – v lete, či v zime,
ak ich práca bude sporná
a či inak neodborná,
ak sa nám nebude páčiť,
či nebudú na ňu stačiť.

Nech úväzok na dobu určitú
je rovnaký – pre nás, i tu:
ak počas neho sa neosvedčí
a výkonom nás nepresvedčí,
nech výpoveď má do hodiny,
a ľuďom nech slúži iný.“

Vraví sa, že vláda vládne,
u nás, zdá sa, hlavne kradne…

                                          20.3.2018

12 – Ďakujeme, pán premiér.

Ďakujeme, pán premiér.

Veľkú starosť tu má vláda,
stále hľadá, ako sa dá
udržať na rodnej hrudi
znechutených mladých ľudí.
Dôchodcovia budú sami
keď mnohí pred problémami
spôsobených milým Robkom
utekajú za zárobkom
za hranice nášho štátu,
aby mali na útratu,
živobytie, hypotéky,
život na nich nie je mäkký.
Veď takto snáď za pár dní
naša vlasť sa vyľudní.
Vlakmi zdarma nenápadne
budúcnosť im vlastne kradne.
Prehajdáka aj tie spodky,
nebude viac na dôchodky.
Strč si niekam zdarma vlaky,
či balíček kadejaký,
nevyháňaj naše deti,
máte už len kúriť, svietiť…

Kto vyrieši problém veľký
žeby naše učiteľky?
No – sotva to budú ony
– keď stavajú štadióny
z peňazí pre naše školy,
tiež ich z toho srdce bolí.

Aj on občas zanarieka,
počuť ho až do ďaleka
– nevďačným tu ľuďom vládne,
psychicky je celkom na dne.
Na emdéžet sa však znova
správa ako Casnova
– úsmevy na všetky strany,
mládež – život pobabraný.

Dobehla ho vlastná karma
– zakryť oči vlakmi zdarma
nikdy sa mu nepodarí,
nestačia im milodary.

Isto sa raz takto stane
– aj tie kvóty uvítame…

                                19.3.2018