…akákoľvek podoba so skutočnými osobami je čisto náhodná…
O aspergeroch…
O aspergeroch…
Nazývate nás aspergermi, píšete nám diagnózy, pretože norma je vždy to, čo je väčšina. Kde by ste však boli bez nás? Pozrite sa, koľko velikánov v histórii boli aspergeri (Michelangelo di Lodovico Buonarroti, Isaac Newton, Hans Christian Andersen, Charles Robert Darwin, W.A.Mozart, Marie Curie, George Orwell, Ludwig Van Beethoven, Thomas Edison, Henry Ford, Mark Twain, A.Einstein, B.Gates, S.Spielberg, A.Hitchcock, Michael Jackson, Woody Allen, tvrdí sa, že i Mark Zuckerberg zakladateľ Facebooku, Pablo Picasso, Benjamin Franklin, Steve Jobs,…). Hovoríte o nás, že sme bezcitní, že naše vysoké IQ je na úkor nízkeho EQ. Možno máte pravdu, pozrite sa však, na čo používate, či skôr zneužívate to vaše EQ. Viete sa vcítiť do situácie iného lepšie ako my a vzápätí toto zistenie neváhate zneužiť vo svoj prospech, aj toto je vaša vlastnosť, ktorá nám je cudzia, nevieme s ňou takto narábať. Našou prioritnou vlastnosťou je precíznosť, spoľahlivosť, extrémne logické myslenie, analytické schopnosti, bohužiaľ pre všetkých, tam aj končíme, nevieme sa „predať“, posunieme to ďalej a vy to hneď zneužijete pre vás či úzku skupinku ľudí. Je náhodou, ak pri tom niekto zviditeľní aj nás a naše schopnosti, my však nechceme, aby ste objavenie štiepnej reakcie použili na vývoj bômb, ale ušľachtilým spôsobom, nedokážeme vidieť takto dvojtvárne. Nie sme úplne bezcitní ako tvrdíte, máme radi zvieratá, ochraňujeme slabých, žijeme v naivnej predstave, že schopnosť pomáhať si navzájom je to najlepšie, čo sme dostali do vienka.
Je smiešne (nie, my sa obvykle nesmejeme), akí ste nedokonalí, ako nechápete logické veci, ktoré nám sú úplne prirodzené, ako si potrpíte na spoločenské konvencie, predtŕčate sa v „Smotánke“ mysliac si, že slogan „Kto nie je v Smotánke, akoby ani neexistoval“ je pravdivý, alebo sa aspoň snažíte vyvolať dojem, že ste viac, ako ostatní. Nie ste! Naša menšina urobila pre ľudstvo určite aspoň toľko, ako vaša väčšina, a na rozdiel od vás s dobrým úmyslom. Len máloktorí z nás mali to šťastie, že mali splnené najzákladnejšie podmienky, aby sa prejavili ich schopnosti. Obvykle musíte pri nás nájsť tú správnu iskričku, fúkať do nej zo všetkch strán a starať sa o ňu až kým sa nezapáli a nezačne samostatne horieť – tú vatru, ten hukot však už potom vidieť a počuť do ďaleka.
Len sa predtŕčajte v kaviarňach, nech si blonďaté babenky špúlia namachlené pery pred selfie tyčami, nech sa muži hrajú na hipsterov – pôsobia zženštilo v tom oblečení akoby po mladšom bratovi, náznak mužnosti im dodáva len obrovská brada, je to však len prázdna póza, povrchná snaha niekam patriť. Naprieč stáročiami my nepodliehame žiadnej móde a jej výstrelkom (v osvedčenom vyťahanom oblečení sa cítime lepšie a slobodnejšie ako vy v drahom značkovom, na ktorom by ste najradšej nechali i cenovku), žijeme si svoj vlastný život, ten vnútorný je pravý, nefalšovaný. Niečo po nás ostáva bez toho, že by zviditeľnenie bolo našim cieľom, naopak, chceme ostať potichu v ústraní. Čím ďalej, tým viac som hrdý na túto „diagnózu“. Ste len obyčajná väčšina, viete zo všetkého niečo, ale nič poriadne, vaša sila spočíva len v majorite.
Akési dávne proroctvo hovorí „Nastane doba, keď prví budú poslední a poslední prví.“ Zatiaľ si asi nikto nevie vysvetliť, ako je myslené, pravdou však je, že vaša súčasná pokrytecká a konzumná doba nemôže mať dlhú trvácnosť…
máj 2017
Odkazy:
https://www.dieta.sk/aspergerov-syndrom-diagnoza-ktoru-nevidiet/
Kontakt
Niečo o mne alebo deň, keď som prišiel o Ježiška.
Niečo o mne alebo deň, keď som prišiel o Ježiška.
Chcete vedieť niečo o mne?
tak potom len veľmi skromne,
z duše sa mi totiž prieči,
ak sa vedú veľké reči.
Začnem teda zhora asi:
na hlave mám krátke vlasy,
pod nimi dve oči staré,
trochu mladšie okuliare
svoje roky síce majú,
vidieť mi však pomáhajú.
Pri bližšom pohľade na ne
sú už celé poškriabané,
použiť sa zatiaľ dajú
– svetlo ešte prepúšťajú.
Nevychádzam bez nich z bytu
hoc‘ skresľujú realitu,
rád sa na to vyhováram
svoje veršíky keď čmáram,
veľmi často totiž s nimi
nevidím čo vidia iní,
skutočnosť ma občas sklame,
vo svete sa veľmi klame.
Koniec naivného letu
(krásny čas bez internetu,
veď gúgl dnes deti v mžiku
pripraví o romantiku)
ukončila smutná správa
kto dary pod stromček dáva.
Spomínam si na tie chvíle:
nad šalátom s rybím filé
v duchu strašnú pomstu kujem:
„Toto svetu nedarujem!“
A protestnú pochodeň
zapálil som v onen deň
keď som prišiel o Ježiška
(ešte stále päste stískam).
Tento pád bol veľmi tvrdý,
ale vstal som a som hrdý…
Tým sme prešli do hrudníka
nesmelo kde srdce tiká,
málokedy sa mu páči
to, čo hore očiam stačí,
zrejme pravdu inak vidí,
realita sa mu bridí.
Sľúbil som, že budem strohý,
tak už len, že moje nohy
nie vždy správnym smerom vedú,
nerobím však z toho vedu
– aj keď občas zišli z cesty,
k rôznym hriechom, do neresti,
čo už s nimi, nemám iné,
veď vždy hlava je na vine.
Čo by ste tak ešte chceli?
Vlastne sme už takmer v cieli.
A keď príde moja chvíľa,
na hrobe chcem, žena milá,
do diaľky nech nápis hlása:
„Ďalší hlupák je tu zasa.
V pravde žil som, krivdu bil som,
bože, aký naivný som…“