30 – Coronavírus

Coronavírus.

Po týždni sledovania telky
zdvihnúc svoju riť z fotelky
zavolal som kolegovi,
že by som aj dáky nový
zážitok už potreboval,
inak by som skolaboval.

Pozval ma k nim na návštevu,
hneď som prešiel do úsmevu:
„Čo prinesiem – piješ biele?“
Poslal ma však do prdele:
„Rodina je hladná, čiže
vezmi radšej vrecko ryže,
žena s deťmi si tiež dajú,
už zásoby dojedajú.
No a len tak medzi nami,
potešíš aj kvasnicami.“

Žena sa ma pustiť bála.
Hoc’ jej patrí za to chvála,
nevydržím, do paroma,
ustavične sedieť doma.
Sme tu síce s dvoma deťmi,
no rozprávam sa už aj s kvetmi.

Na uliciach veľa zmien:
keďže teraz veľa z mien
pod rúškami nepoznávam,
zdravenia známych sa vzdávam.
Nech mi nikto nehovorí,
že tie anonymné tvory
tam s rúškami na tvárach
nenaháňajú mu strach?
Ako si môžem byť istý
že to nie sú teroristi?
******
Pri našich vesmírnych letoch
pátrame po iných svetoch
s rozumnými bytosťami.
Alebo sme celkom sami?
Napadne vám v takej chvíli,
že práve nás navštívili?
Im čas iste inak plynie,
nikto z nich tu nezahynie,
majú totiž kopec času.
Nepošlú sem svoju rasu
aby s nami bojovala
a vlastnú krv prelievala.
Príde, keď si bude môcť byť istá,
že už je Zem pre nich čistá
na vyhubenie predátora
pošlú malinkého tvora.

Už to vidím, jak raz budú
režiséri z Hollyvoodu
točiť filmy v jednom kuse
o Marťanoch, o víruse,
ktorým nás tu chceli zničiť
keď začali s nami „cvičiť“.
Len v lacných filmoch ukazujú:
hoc’ celý vesmír precestujú,
ak chcú získať nadvládu,
pošlú celú armádu…

máj 2020

29 – Karanténa

Karanténa.

Duní Dunaj a auto za autom sa valí,
v nich na poslednú chvíľu „králi“,
na tvárach ochranné rúška majú
keď v panike mesto opúšťajú.
Nič ich už nevie zastaviť,
museli by ste ich popraviť.

Aj Matovič je na nich krátky,
veď si chcú užiť sviatky.
Márne sú jeho predstavy
– keď si raz vezmú do hlavy,
v húfoch sa hrnú na chaty
chudobní, bohatší, prachatí…
Nezastaví ich už nik,
z okienka vztýčený prostredník
vypovedá sám o sebe
– majiteľ vždy s každým vyjebe.

Tak napadla mi táto veta:
“Posledný deň pred koncom sveta…“

7.4.2020

28 – Kandidátka.

Kandidátka.

Fico nás pred chvíľou krátkou
oboznámil s kandidátkou,
(tlmočil to – ktože iný,
než hovorca Pellegrini).
Sú v nej síce „známe“ mená,
no hlavne – je zostavená.
Dali tam vraj nové tváre
ale v popredí sú staré.

Hoci inak je muž činu,
túto voľbu Sofiinu,
koho majú obetovať,
nechá iných rozhodovať.

Ale zmeny – žiadna sláva
Jaro Baška tam ostáva.
V prvej desiatke zas straší
staronový Richard Raši.
Kolonoskop Erik Tomáš,
dobre ty vieš, za čo to máš…
Zjavne sa tiež vypláca
Richterova nadpráca:
snáď viagrou povzbudený
prinesie aj dáke zmeny.
Blanár vie, ako sa správať
šéfovi vždy pritakávať.

Fica najviac vytáča,
že prišiel o Glváča,
čo ak bude pri tej zmene
staré jadro oslabené.
Aj korunný princ s tým prestal:
„Ten skutok sa nikdy nestal.“
Mnohí mu už totiž radia,
nech sa stiahne do úzadia,
veď Smer iba dožíva,
nech si radšej užíva
čo v dobe kešu nahonobil:
vilu, jachtu, automobil…

Pellegrini trochu váha,
či tam má byť Ľuboš Blaha.
Fico zaňho zdvihol ruku:
„Je aktívny na fejbúku.
A keby to hneď aj bol
platený proruský troll,
dal som ho tam za zásluhy:
je tu ešte niekto druhý
čo podobné veci stvára,
cez siete sa prihovára?
Uznávam, píše tam bludy,
pritiahol však mladých ľudí.

Náš sponzor to vraví rovno:
preňho volič je len hovno.
Nemáme ich už tak mnoho,
tak sa treba držať toho.
Väčšine z nás hrozí basa
treba byť vo vláde zasa,
veď ja miesto v „Bašternáku“
možno skončím v paneláku.“

Alidedo so zbojníkmi
boja sa o svoje príjmy.
Vyhraj voľby, môžeš všetko
a zas robiť kopec zmätkov…

6.12.2019

27 – Kapitánova spoveď

Kapitánova spoveď.

Od začiatku razím heslo:
„udržať si svoje kreslo.“
Okrem toho poviem vám
– ja radšej vždy vyčkávam,
nech vidím, čo vravia iní,
podľa toho svoje činy
opatrne prispôsobím,
(dáku dobu v tom už chodím).
Hoc’ ma majú za hlupáka,
byť pri moci, to ma láka.
Ak by som sa ja vzdal kresla
prestíž Slovenska by klesla.

Ťažké je byť takto šťastný,
nemať na nič názor vlastný.

Prečo do mňa stále kopú,
veď tu nechám dáku stopu:
napríklad tú Cigánku
žrať na schôdzi tatranku
nikto viac už neuvidí,
také niečo sa mi bridí.
Hoci sa mi preto smiali,
ja som bol však vytrvalý,
takže zákaz tatraniek
(jasne – okrem prestáviek)
jesť ústavným činiteľom
môžem nazvať svojim dielom.

A tá práca rigorózna
vôbec nie je taká hrozná,
čo proti nej majú zasa,
tá pred rokmi páčila sa.
Vsadím sa, že dozaista
je tá moja taká istá.
Hoci sú tam drobné zmeny,
splnila cieľ vytúžený
– stal sa zo mňa doktor práv,
nech je viacej takých hláv.

Treba ísť za svojím snom:
ja raz takto dostal som
do mikulášskej ponožky
kapitánske výložky
(taký postup nemá nik
– predtým som bol desiatnik,
poskočiť o osem tried
to sa nevidí tak hneď).
Odvtedy s nimi aj spávam,
vždy ich predtým vybozkavam.

Pri parlamentnom hromozvode
v nečase a nepohode,
keď sa blýska nad Tatrami,
môj hromozvod je tu s vami.
Chválili ho všetky správy
keď zachránil pol Bratislavy.
Zo skromnosti budem stručný,
že je taktiež multifunkčný:
tú ďalšiu funkciu majú
– vešať sa naň vlajky dajú..

Nevďačnosť však u nás vládne,
občas som už z toho na dne,
vraj národu za chrbátom
pchám sa kdesi ruským bratom.

Tak je už od praveku,
že nik nedá človeku
ako človek človeku…

8.11.2019

***
Pán kapitán je nevyčerpateľná
studnica múdrosti, vyhradzujem
si preto právo na priebežné
dopĺňanie veršíkov…

26 – Trest za dôchodok

Trest za dôchodok.

Tak som sa raz unavený
vracal domov z nočnej zmeny.
Keďže som po šesťdesiatke,
rozhodnutie bolo krátke:
vyše štyri desaťročia
na zmeny už hádam stačia,
vychutnám si lahôdku
predčasného dôchodku.
(odporúčam pozrieť zas
môj názor na letný čas).

Inak to však vidí štát,
chce ma za to potrestať:
prvýkrát ma potrestal,
keď osminu z dôchodku vzal.

Fenol? Benzén? Sírovodík?
Sľúbili, že dáky bodík
do dôchodku za to bude.
No na našej rodnej hrude
klamú, až sa z huby práši
zrušili to papaláši.

Pred časom vymyslel Kaník,
že aj jednonohý baník
nemusí byť na podpore,
nech pracuje niekde hore,
veď čo ak niekde náhodou
je jedna noha výhodou
(kratšia napríklad sa hodí
tomu, kto umýva schody).
Hoc’ to bolo očividné,
aj tak im vzal invalidné.

Ešte treba fintou dákou
odradiť aj „predčasňákov“.
Hoci ešte nie je zima,
v poisťovni schladili ma:
Fenol? Benzén? Sírovodík?
Nedali mi žiaden bodík,
bonus za to – to vraj zasa
nám predčasným neráta sa
(zázračne sa mi v tej chvíli,
pľúca asi vyčistili).

Bezočivosť z mojej strany
už rozpočet bol vyrátaný:
pripravený na balíčky,
na príspevky pre mamičky,
taktiež deťom na obedy,…
a ja prídem práve vtedy.

Šéf odborov, čo robíte,
zdvihnite tie svoje rite:
dvakrát trestať za to isté
zdá sa vám to celkom čisté?
Kto sa celý život fláka
nemá údel „predčasňáka“.
Zostarnú aj príživníci
žobrajúci na ulici,
vyvreskujú, popíjajú,
im z dôchodku nestŕhajú.
Tí však nie sú unavení,
nepracujú na tri zmeny…

20.10.2019


25 – Me too.

Me too.

Pápež vraví previnilo:
„Me too aj nás navštívilo,
snáď to cirkvi prepáčite,
hriechy kňazom odpustíte.“

Muž s mužom sa v chrámoch pária
a zbožne sa pri tom tvária,
o manželstve chcú však kázať,
no z ich úst je to len fráza.

Prečo mnohí z týchto tvorov
idú radšej do kláštorov?
Lepšie sa tam zverstvá taja
keď súložia muži dvaja,
ľahšie sa tam budú skrývať,
miništrantov zneužívať,
ich mäsko im viacej chutí.
Do záhuby svet sa rúti!

Jeden známy o nich tvrdí
že pička im asi smrdí,
ženy sa im zrejme hnusia,
hoci jednu strpieť musia.
Aj o tej však radšej vravia
že jej vstúpil do pohlavia
a oplodnil ju duch svätý.
Nebol tam aj niekto tretí…?

Podľa nich sú ženy hriešne.
Bolo by to celkom smiešne,
oni to však myslia vážne,
vraj sú to diablove kňažné.
Nevedia sa zbaviť hnevu
že sú trestaní za Evu,
za jeden hriech našej mamy:
stále majú pred očami
jak Adamovi ponúka
z červivého jablka.

V cirkvi – klube vyvolených,
v nej je miesto iba pre nich,
nestrpia tam žiadnu ženu
(isto hriechom nakazenú),
v kláštore nech iba slúži,
pri moci majú byť muži…

                                            14.9.2018

24 – Timur a jeho družina.

Timur a jeho družina.

V krajine, kde pijú vodku
od Krymu až po Čukotku,
nápoj, ktorý spája masy,
zakázať by netrúfal si
ani hrozný Ivan cár.
Vždy sa stretne bratov pár,
aby čo-to oslávili,
pri garmoške zanôtili.

Možno mnohí neviete,
hneď je “veľmoc” na svete,
ak sa stretnú milióny
v národe, ktorý má sklony
(ako sa v ich génoch píše)
zväčšovať vplyv svojej ríše.
Národ síce hladuje,
ale “veľmoc” – tá tu je,
aj keď bude holá riť,
na zbrojenie musí byť.
Rubeľ k rubľu, budú kapce,
za mocou sa stále chapce,
ešte že je plyn a ropa,
takže všade je ich stopa.

Štát si tak naplní vačky,
aby bolo na stíhačky
zakúpené z prvej ruky,
na obranu vlasti buky:
do lietadla z Malajzie
na zakrytie anexie.

Doba stále nie je iná:
ako v čase Rasputina,
tak aj v toho bez toho “Ras”
rozhodujúci tu majú hlas
intrigy a hrubá sila,
veď tá národ “preslávila”.
Ako inde vlastnia chatu,
občan je tu majetkom štátu.

Timurovci neváhajú,
keď treba, vždy pomáhajú
– pošlú tanky, guľomety,
zbraní majú ako smetí,
z tradície pri tom trošku
zas zahrajú na garmošku.

Podobne si takto raz
vzali na mušku aj nás:
spriatelené armády
vzali nás do parády.

No a teraz, na výročie
(veď je to už polstoročie)
zachcelo sa zväzáčikom
poďakovať zachvatčikom.

Hlavne jeden žiari blahom,
nazvime ho trebárs Blahom,
samozrejme, jasná vec,
nie je to ten poslanec,
je to kvôli rýmu iba
(dúfam, že to nie je chyba),
a na čele s agilným Blahom
vzdávajú hold vlastne vrahom.

Zažili to otec, mať,
tiež si to chce vyskúšať,
veď to pozná iba z fotiek:
rachot pásov maringotiek
(chcel by pri tom vedieť hlavne
– naozaj majú aj hlavne?
Klame Bielikova fotka?),
ako chutí ruská vodka,
zatancovať pri častuške,
obstojí aj v takej skúške?
Než by však šiel žiť on tam,
na tankoch ich pozve k nám.

Nech ten sopliak vráti školné,
keď priateľstvo nerozborné
s tou krajinou presadzuje,
a pre takých ľudí tu je
(nič ich totiž nenapraví),
výstižne sa takým vraví:
“užitoční idioti”
(a verím, že nie ste proti).

Ďalší im dal zasa darček,
kvôli rýmu bude Marček,
(taktiež si to nezameňte
– to nie je ten v parlamente),
aj ten stvára pekné kúsky
– vyhlásil, že Krym je ruský.

Podobného sme tu mali
čo sa na záchrancov hrali,
a odvtedy tento Vasil
biľag so sebou si nosil
– verili aj neveriaci
že poslal list pozývací,
hoci sa to poprieť snažil,
hanebne svoj život dožil:
pod Slavínom – tam, kde býval,
pred ľuďmi sa v dome skrýval…

Teraz máme ďalších tĺkov
čo vítajú Nočných vlkov…

                                                4.8.2018

23 – Posun času.

Posun času.

Na ulici koncom marca
stretol som mladého „starca“
– jeden sused z nášho vchodu,
bolo vidieť nepohodu,
spoznal som hneď podľa hlasu,
že trpí posunom času,
od zlosti bol nepríčetný:
„Nech už zrušia ten čas letný.“
Strhaný bol, bledý v tvári,
pýtam sa ho – jak sa darí?

„Ani nevrav“- ticho riekol,
zničený sa ledva vliekol,
týždeň že ho bolí hlava
a dlho sa spamätáva.

Asi ti to bude divné,
všetko je však relatívne:
my robíme dvanásť hodín,
narušený je chod rodín,
ranná, nočná, dva dni voľno,
to býva aj mne nevoľno,
po nočnej vždy pol dňa prespím,
tiež mi potom v hlave treští.
O hodinu dvakrát za rok?
Na také ja nemám nárok:
obdeň nám čas posúva sa
vždy o dvanásť hodín zasa.

„A kto ťa tak núti robiť,
lepšie je len ráno chodiť,
tak si sa mal lepšie učiť.“
(Chcel som ho v tej chvíli mučiť).
Nemám síce diplomovku,
v škole občas dáku štvorku,
teraz šliapol celkom vedľa,
únava ho k tomu viedla.

Tebe musí dobre hrabať,
aj to treba vykonávať,
každú prácu predsa treba,
nesmieš vidieť iba seba.

Ficov dvojník zváral plasty,
čítali sme potom žvásty,
aké je to prenáročné
robiť tieto zmeny nočné,
sľuboval, koľko len vládal,
vraj to splní ďalšia vláda.

Práca v noci život skráti
a zdravím sa za ňu platí,
urobte už za tým bodku
– pusťte nás skôr do dôchodku,
nechceme do smrti slúžiť,
aj my si ho chceme užiť,
ako iste mnohí viete,
tak je to v civilizovanom svete…

                                            22.6.2018

22 – Zlaté staré časy.

Zlaté staré časy.

Keď dvetisícosemnástom,
voda bola “samorastom”,
studňa snáď na každom dvore
a pod zemou celé more,
autá sa ňou umývali
a tiež hovná splachovali.
Ak mal niekto depresie
z toho, kde to vlastne žije,
napustil si do pohody
plnú vaňu pitnej vody.

V naivite vtedy žili,
iste vôbec netušili,
v tom dvetisícosemnástom,
že raz bude vzácnym chlastom.

Záväzok si vtedy dali
aby ňou tak nemrhali:
“Je úlohou prioritnou
neplýtvať tou vodou pitnou.”

Tušil národ bohabojný
že kvôli nej budú vojny
a že veľmi krátko na to
bude drahšia ako zlato?

Odvtedy už prešli roky,
z našich riek sú kalné stoky
a hoci nič nezmenili,
svoj záväzok naplnili
– voda na ostrove Žitnom
dávno totiž nie je pitnou…

                                    7.6.2018